Viete kde je Picassova Guernica?

Autor: Lucia Rosiarová | 4.9.2014 o 17:31 | (upravené 4.9.2014 o 17:48) Karma článku: 5,95 | Prečítané:  816x

Obraz Guernica namaľoval Pablo Picasso v roku 1937 pre španielsky pavilón svetovej výstavy EXPO v Paríži, ktorá sa konala v rovnakom roku. So svojimi rozmermi 3,5 x 7,7 metra bola a stále je obrovskou pripomienkou krutosti vojnového masakru, ktorý v jedno bežné pondelkové popoludnie takmer vyhladil kolísku Baskov, dedinu Guernica. 

Písal sa rok 1937 a Španielsko sa nachádzalo vo víre občianskej vojny, v ktorej na jednej strane stáli socialisti a komunisti, nazývaní aj ako skupina republikánov, a na strane druhej povstalci, ktorí sami seba nazývali nacionalistami, na čele s generálom Francom. Sever Španielska patril v tomto období nacionalistom, okrem malého „ostrova“ republikánov, ktorý sa nachádzal v oblasti Astúrie, Santandera a Baskicka. Táto časť krajiny bola pre Franca strategicky oveľa dostupnejšia ako takmer zvyšná polovica neokupovaného územia Španielska a preto najprv postupoval sem. 

Pondelok pod nemeckými bombami

Najprv padlo Durango, prvé mesto na území republikánov, potom Guernica (baskicky Gernika). Bolo to presne 26. apríla 1937, v pondelok. Pondelky v Gernike bývali takmer ako sviatkom – jej obyvatelia, rovnako ako aj ľudia z blízkeho okolia, sa stretávali na námestí, kde sa každý týždeň konal miestny trh. Všetky dedinské taverny a reštaurácie boli otvorené a plné ľudí. Doobeda dedinou prechádzala skupina novinárov, ktorej členom bol aj Brit George Steer, nezávislý novinár píšuci pre londýnsky The Times a vďaka ktorému sa mal celý svet neskôr dozvedieť, čo sa v skutočnosti v Gernike odohralo. Svoj prechod dedinou v to doobedie opísal takto: „Baskickí dedinčania zahalení do svojich dlhých blúz, ktoré nosia počas trhu, kráčali pred svojimi býkmi, ktorých pomaly hnali dlhými palicami držiac ich za rohy a jarmá, pričom na nich hlasno pokrikovali. Ďalší na trh hnali svoje stáda prasiat. Pravdepodobne nik z dediny nepomýšľal na vojnu.“

To sa však zmenilo okolo štvrtej hodiny popoludní, kedy sa začali objavovať prvé lietadlá. Hneď ako obyvatelia začuli ich zvuk, uvedomili si blížiacu sa katastrofu a zvonmi z kostola Santa María začali biť na poplach, čo znamenalo, že všetci sa majú okamžite presunúť do úkrytov. Tí, čo mohli, utekali tam, tí čo nemohli, hľadali miesto, ktoré by ich snáď mohlo uchrániť pred náletom. Prvé lietadlo malo zničiť len most cez rieku Oka, ktorý bol strategickým bodom, pretože spájal tri cesty, ktoré viedli do okolitých miest a ktoré chceli nacionalisti obsadiť a postupovať smerom na Bilbao. Akosi „omylom“ bola zbombardovaná aj železničná stanica a niekoľko budov nachádzajúcich sa s ňou v jednej línii. Očití svedkovia prvého náletu hovoria, že niektorí vyšli z úkrytov, pretože chceli ísť pomôcť ľuďom, ktorí sa v tejto časti nachádzali. Veľmi skoro sa ale vrátili späť, pretože videli prichádzať ďalšie nemecké lietadlá légie Condor, ktoré pilotovali talianski piloti. Tí potrebovali len menej než minútu na to, aby vypustili svojich tridsaťšesť bômb, každú vážiacu päťdesiat kíl, priamo na domy civilistov. Bomby boli určené na zničenie miesta, kam dopadli (nespôsobovali požiar), súčasne mali vytvoriť medzi obyvateľmi paniku a mali ich donútiť aby sa skryli do úkrytov. Po tomto nálete však veľa ľudí bolo presvedčených, že bombardovanie je ukončené. Opäť vychádzali z úkrytov pomáhať raneným a zhromažďovať mŕtvych, začala sa organizovať skupina zdravotníkov nevediac, že to najhoršie ešte len príde. Po niekoľkých desiatkach minút sa objavilo ďalších šesť lietadiel typu Junker 52 s nemeckými pilotmi, expertmi na bombardovanie obyvateľstva a budov. Tie zhodili viac ako jeden a pol tony výbušných bômb, ktoré spôsobili obrovský požiar celého mesta. V priebehu troch hodín a pätnástich minút bolo zničených 85% budov najstaršej baskickej dediny, kolísky Baskov, kde od stredoveku zasadali Generálne Rady Baskicka, najvyšší vládny orgán tejto oblasti. Zahynulo viac ako tisíc šesťsto obyvateľov. Napriek útoku na civilistov, fabrika na výrobu zbraní zostala nedotknutá. Frankovi už nič nebránilo v okupácii.

Klamstvá po vojenskom zásahu

Nacionalisti okamžite obsadili Gerniku. Teda to, čo po nej zostalo. Celých päť dní boli ruiny a vstup do „dediny“ uzavreté pre novinárov. Prečo? Pretože Francovi prívrženci likvidovali stopy po bombách, aby následne do sveta vypustili správu, že: „našli miesto zničené a spálené v ohni červenými separatistami“ (tak označili komunistických republikánov, Baskov, ktorí si mali vypáliť vlastnú dedinu). Nemecké médiá odvysielali správu, že: „Ide o dielo boľševických podpaľačov. Židovská zavádzajúca tlač uviedla, že ide o nemecké lietadlá, ale je to len propagandistický manéver, pretože sami si zničili mesto.“ Pravdu do sveta vypustil už spomínaný George Steer, ktorý cez The Times priamo z miesta vypovedal celému svetu skutočný priebeh nemecko-taliansko-španielského masakru a nemeckých bômb, ktoré našiel v ruinách Gerniky, a ktorými bol neskôr počas druhej svetovej vojny bombardovaný aj Londýn. Španielsko bolo pre nich skúšobným projektom. Zodpovední za útok v tom čase ale buď pokračovali v klamaní, alebo mlčali.

Gernika a Picasso

Začiatkom roka 1937 vláda Španielskej republiky poverila Pabla Picassa vytvorením veľkého obrazu, ktorý mal byť umiestnený v španielskom pavilóne na svetovej výstave EXPO v Paríži v lete toho istého roka. Picasso svoje prvé náčrty tohto diela začal hneď prvého mája, presne deň po tom, ako bola vo francúzskej tlači publikovaná správa o bombardovaní Gerniky. Odzrkadľuje v prvom rade hrôzy vojny, no súčasne je na jednej strane univerzálnym symbolom bezbrannosti civilného obyvateľstva  v časoch modernej vojny, a na strane druhej volá o dosiahnutie mieru. Preto svoje dielo Picasso umiestnil do newyorského MoMA (Museum of Modern Art) s dodatkom, že do Španielska sa môže vrátiť len vtedy, keď bude v krajine sloboda a demokracia. Stalo sa tak v roku 1981, kedy bolo dielo prevezené do Museo del Prado v Madride, v súčasnosti sa nachádza o pár stoviek metrov ďalej, v Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofía.

Gernika dnes

Dlhých päť rokov trvala rekonštrukcia mesta do podoby, akú má dnes. Tá sa samozrejme realizovala za pomoci okupujúcich nacionalistov pod velením Franca, prvého zodpovedného za útok, ktorý sa spojil s fašistickým Nemeckom a Talianskom, aby dosiahol svoj cieľ a aby sa po rokoch stal „adoptívnym synom Gerniky“ (!) za pomoc pri jej zotavovaní. 
V roku 1997, jeden z mužov, ktorí bombardovanie prežili, predniesol pri príležitosti výročia udalosti nasledujúci prejav: „Je to už šesťdesiat rokov, čo sme mali v Gernike nečakanú návštevu. Viacerí z nás sme boli ešte deťmi. Prišli k nám cudzí muži z iných krajín, ktorí nás nepoznali a ktorých sme nepoznali my. Ale nevideli nás takých, akými sme boli. Pretože oni boli hore a my dole. Ak by boli všetci dole, s nami, videli by, že sme boli deťmi žijúcimi vo svojej krajine, vo svojej dedine. Oni nás ale videli len ako mravce. A ľudia a mravce spolu nevedia hovoriť. Vrhli na nás dážď ohňa a zároveň smrť. A zničili našu dedinu. V tú noc sme nemohli večerať v našom dome, ani spať vo svojej posteli. Už sme nemali domov...
Napriek všetkému to v nás nezanechalo pocity nenávisti, ale obrovskú túžbu po mieri, po tom, že nič podobné by sa nemalo stať nikdy viac a že ruiny, ktorými bola naša dedina, by mali symbolizovať bielu vlajku pre všetky dediny na celom svete.“

V tomto duchu bolo v Gernike založené Múzeum mieru, ktoré nielenže podrobne zachytáva priebeh celého náletu osudného aprílového pondelka, ale venuje sa aj súčasným a minulým problematickým vojenským oblastiam sveta, volajúc po mieri.

Gernika stojí za návštevu aj kvôli replike Picassovho múru, ktorý sa nachádza na jednej z ulíc, Domu baskických generálnych rád a Stromu Gerniky, ktorým je dub, symbol Baskov, pod ktorým Generálne rady zasadali už v stredoveku.

 

Povestný pondelkový trh prežil až dodnes a práve tu si môžeme vychutnať charakteristické prvky baskickej kultúry a gastronómie, rovnako ako prívetivosť a pohostinnosť domácich, ktorí napriek svojej ťažkej histórii zostali ľuďmi vždy kráčajúcimi vpred.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?